Kontakt

Copyright Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.
1996-2017




Slovenský džezmen dal s partou 28 muzikantů novou tvář méně známým písničkám liverpoolské legendy. Rozhovor z deníku Pravda je v původní podobě, tedy ve slovenštině.

* O niekoľko dní sa na pultoch objaví váš nový album Beatles In Blue(s) s prerobenými pesničkami liverpoolskej štvorky. Vraj ste sa pri výbere repertoáru zámerne vyhýbali známym skladbám. Ale práve pesničky ako Let It Be či Yesterday by prilákali široké masy...
- Áno, ale možno by som urazil tých, čo si zamilovali originál. Mohlo by sa im zdať, že som tie skladby "sprznil". Majú ich zafixované tak silno, že nepripustia nový prístup. Na druhej strane, ak niečo robíte, chcete si zachovať určitú jedinečnosť. Preto som vyberal staršie, menej známe témy, ktoré mi boli blízke.

* Prečo vlastne Beatles?
- Beatlesovky som spieval, keď som začínal hrať na gitare. Od tých čias mi ostali v hlave, páčia sa mi, mám ich rád. V džeze je zvykom, že muzikanti celý život siahajú po overenom hudobnom materiáli, ktorý prerábajú. Tak vznikli štandardy. Ja som tiež hľadal svetový repertoár a povedal som si, že treba urobiť Beatles, lebo je to stále živý materiál. Vo svete neprejde rok, aby niekto nevydal nejaké prepracované beatlesovky. Yesterday má vraj šesťtisíc registrovaných verzií! Niektoré skladby Beatles som už hrával dávnejšie a teraz som mal pocit, že treba urobiť akýsi komplexnejší prehľad o tom, čo si o ich skladbách myslím ja.

* Bolo ťažké pretaviť pesničky do novej podoby? Neobjavili sa komplikácie?
- Nemyslím, že by to bolo ťažké. Tie skladby som poznal ako jediný z celej plejády muzikantov, ktorí sa na albume vyskytujú - zišlo sa ich asi 28. Pesničky som pripravoval s klaviristami Gabom Jonášom, Jurajom Tatárom a mojím synom Petrom. Zobral som notový záznam pesničky, klavirista začal hrať akordy a ja som potom zmenil tempo, tóninu... Nedá sa povedať, či to bolo ťažké, alebo ľahké, bolo to príjemné. Realizácia už bola komplikovanejšia. Pôvodne som si myslel, že to bude komorný album - klavír, basa, bicie a ja, nakoniec sa to rozrástlo na veľký ansámbl. Myslím si však, že to prospelo.

* Na predchádzajúcej platni Páni v najlepších rokoch ste pri tvorbe niektorých skladieb spolupracovali s vaším synom Petrom. Čím to je, že teraz ste mu zverili produkovanie celej platne?
- O hudbu sa vážne zaujíma, o našich názoroch doma často diskutujeme. Tiež sa zaoberá podobnými vecami ako ja, no jeho mienka bola trochu odlišná, tak som mu povedal - nech sa páči, máš voľnú ruku, budeš producent a ja ti budem len pomáhať.

* Dokážete povedať, čo zdedil po vás a v čom je odlišný? V hudbe aj mimo nej...
- Ja som žil v úplne inom svete. To prostredie, v ktorom žije on, má celkom iný vplyv. Jednak to, že naša rodina je kompletná, ja som mal iba mamu a sestru a žili sme vo veľmi jednoduchých podmienkach. Môj syn má v rodine k dispozícii všetky informácie, ktoré potrebuje. To je podstatný rozdiel. A čo sa týka hudby, myslím si, že máme podobné názory. Len ja som toho už viac preskákal a viem, čo by mal robiť, aby bol lepší, aby sa dostal ďalej než ja. Snažím sa mu to vysvetliť. Niekedy sa mi to darí, niekedy nie.

* No na rozdiel od vás má vo svojom veku už kopu muzikantských skúseností, hral v mnohých zoskupeniach. Vy ste sa k hudbe dostali neskôr.
- Áno, na gitare som sa začal učiť, keď som mal 17 - 18 rokov, v dvadsiatke som začal spievať. Spievanie je však jednoduchšie než hra na klavíri, ktorú si zvolil on. Vyžaduje si celého človeka. Stále mu radím, aby študoval. On však neštuduje, ale hrá. Je to tiež určitá forma výučby a najmä ak je v kolektíve s ďalšími hudobníkmi. A podľa môjho odporúčania by mal mať kolegov, ktorí sú ďalej, lebo sa od nich dá kadečo naučiť.

* Po dlhých rokoch sa vám podarilo rozbehnúť hudobný klub Metro, z ktorého sa po čase stala skôr diskotéka. Ako by ste opísali túto kapitolu vášho života?
- To je dlhá kapitola... Dnes priznávam, že som mal trochu naivné predstavy, že to pôjde. Ale vidím, že sa to nedá. Dôvodov je niekoľko. Predovšetkým to nesmie robiť jeden človek, ale kolektív ľudí, ktorí sú odhodlaní prvotný nápad doviesť až po úplný záver, teda prevádzkovanie klubu. Je dobré, keď vie takýto kolektív zohnať peniaze, klub sprevádzkovať a splácať potom úver. Úplne iné, ako keď takýto projekt vymyslí jeden človek a kvôli financiám potrebuje partnerov, ktorí však už majú iný názor na vec. A keď príde ešte niekto iný, kto prevádzkuje priestory, ten má ešte ďalší, úplne odlišný názor. Potom sa to celé dostáva niekde inde. Vy zistíte, že tých sedem rokov ste na tom robili zbytočne.

* Ste v klube ešte nejako zaangažovaný?
- Som menšinovým, 20-percentným vlastníkom spoločnosti, ktorá má nájomnú zmluvu na klub.

* Ako teda vnímate to, že v klube sú namiesto kvalitných koncertov väčšinou len diskotéky?
- Sme zadlžení, musíme splácať úver a keď sa zbavíme hypotéky, možno sa pomery zmenia. Ale aj pri ideálnom stave pri prevádzkovaní takéhoto klubu musíte každý deň preskakovať toľko polien... Bude náročné urobiť klub, aký som si predstavoval, na aký som zvyknutý v iných mestách. V Bratislave sú na to veľmi zlé podmienky. Mesto nedáva granty na takúto činnosť, čo je smutné. A ak má byť dramaturgia kvalitná, treba taký rozpočet, ktorý by ju pokryl. Bratislava však nielenže nedáva peniaze, ale ešte si berie 20 percent zo vstupného. To sú faktory, ktoré brzdia vytváranie kultúry založenej na súkromnej iniciatíve. Ak niekto robí kultúru v rámci štátneho aparátu, napríklad v divadle, má to jednoduché. Mestu neplatí odvody zo vstupného, od štátu má priestory zadarmo a dokonca dostáva ešte dotácie. Robiť súkromne kultúru je dosť ťažké.

* Súkromnou iniciatívou je aj odštartovanie tradície odovzdávania Ceny Gustava Broma pre džezových muzikantov. Na jej vytvorení ste sa podieľali aj vy, čo vás k tomu inšpirovalo?
- Pozrite sa, na Slovensku nemáme ani jeden odborný hudobný časopis, v ČR ich majú asi osem. Nikto nehovorí s hudobníkmi o hudbe. Občas nás médiá používajú, no nie ako hudobníkov, ale keď potrebujú nejaké škandály. Každá maličkosť, ktorá pomôže hudbu zviditeľniť, spopulárniť, je preto veľmi dôležitá. Keď sa našli ľudia, ktorí boli ochotní zorganizovať všetko potrebné okolo udeľovania tejto ceny, "kvitoval" som to. Ja som k tejto iniciatíve pridal len svoje meno.

* Nezatvorili ste si tým však cestu k "stupienku víťazov"?
- Možno áno, ale nerobím to kvôli tomu. Nič sa nestane, keď Cenu Gustava Broma nedostanem nikdy v živote. Hlavné je, že ju dostanú ľudia, o ktorých si myslím, že si ju zaslúžia.

(Pravda)